What everyone wants from life is continuous and genuine happiness.
~ Baruch Spinoza
Dievča. Takmer dospelé. No vôbec sa tak necítiac. Opísať sa prívlastkami zdanlivo ľahké by bolo, ale snáď začať s niečím by sa dalo. Mnohý by povedali, dieťa bláznivé, iný dieťa čudné je, tamtí zase dievča naivné. S takmer každým by sa mohlo súhlasiť. Bláznivé, detské, bezstarostné a vzápätí sa z nej stane dievča čudné, tiché, nespokojné, sklamané. Keď chytí do rúk pero a slová sa začnú jej nepodareným písmom vlniť na papieri, si pomyslí, ako veľmi vie byť odlišná. Že bezstarostnosť sa zmení na starosť, radosť na smútok, úsmev na zachmúrenú vrásku, sťa by prstami luskol. Že jednu chvíľu hádže starosti za hlavu, knihy múdrosti do zabudnutia, smeje sa na plné ústa, usmieva sa, vdychuje radosť života A zazvoní budík, že my chceme zmenu, príde dievča skeptické, paranoidné, sentimentálne a zakladajúcich na detailoch, nie na slovách ale na slabikách, na dĺžke dĺžna, na veľkosti mäkčeňa. Čo nevyzná sa v sebe a vo svojich princoch, že túži milovať a odovzdať to slovo niekomu, lebo ju už ťaží to slovo spanilé. Ťaží tak silno, že ťahá ju k zemi, no povie si len "život je boj" a potom príde niekto kto dýcha tak krásne, jeho vôňu cítiť až v štvrtej vrstve koži, že bruškami prstov prejde po jej ruke a ona necíti svet, len ten moment a musí sa chytiť, uzemniť, aby neodletela ako tá bublina do neba, vysoko, lebo tam sa bude báť, niet tam nikoho, vietor je jej živlom, no dievča sa výšky štíti. Bojí sa pádu nadol, tvrdého dopadu, že jej malé kosti zláme. Nie už dosť zimomriavok, tých má požehnane. To čo zimomriavky tvorí, to je drahokamami vykladané srdce veľké. Keď je s niekým komu verí, nerieši udalosti nepodstatné, keď sa do duchny v zimné ráno zababuší a pokojne spí ďalej, keď mráz jej štípe líca, slnko hneď aj ohrieva a ona dole svahom kĺže sa ako šarkan divý. Keď leží v noci v posteli, mysliac na tie frázy spanilé " som pre niekoho dôležitá". Keď zúfalo túži niečo v živote dokázať a ona to aj dosiahne. Keď sa brieždi, stojí vonku len v pyžame a papučiach, s lienkovou šálkou a kakaom horúcim, cíti dotyk rána, prvej rosy, príchuť dňa nového, šanci ďalšej pre náš svet. Keď si povie "Kto som vlastne?" Keď hľadí na úsmev niektorých žien. Keď sa zahľadí na umenie všedných ľudí, nie známych verejnosti. Lebo len tí najlepší sú okom dnešnej spoločnosti neviditeľný. Keď dočíta knihu a povie si " aj ja chcem raz taký odkaz odovzdať ľudom mnohým". Keď si spieva, hoc nie pekne, svoju pieseň obľúbenú. Keď povie vetu, vetu jej života. Možno naivnú, no pravdivú a overenú určite. "Možno raz..."
Rada ťa spoznávam, moje meno je Martina.
